Čím je známa
Práve na začiatku roku 1943, keď si Mária, ležiac už deväť rokov, myslela, že dovŕšila všetko utrpenie a že je už na konci, páter Romualdo Migliorini, rehoľník – Služobník Panny Márie, ktorý ju niekoľko mesiacov duchovne viedol, ju požiadal, aby napísala svoje pamäti. Po istom
váhaní súhlasila a sediac na posteli vlastnoručne napísala sedem zošitov za menej než dva mesiace. Tým prejavila nielen veľký talent ako spisovateľka, ale aj otvorila svoju dušu v dôvere bez zábran.
Ako keby sa oslobodila od minulosti, ktorú zverila týmto 760 stranám rukopisu. S väčšou dôverou sa pripravovala na smrť, keď istý hlas, už známy jej duchu, jej nadiktoval jednu stránku Božej múdrosti, čo bolo znakom nepredvídaného obratu. Bolo to na Veľký piatok 23. apríla 1943. Zo svojej izby Mária zavolala vernú Martu, vysvetlila jej, že sa udialo čosi mimoriadne, a poslala ju po pátra Miglioriniho, ktorý nenechal na seba dlho čakať. Nevedno, čo si povedali okrem toho, že rehoľní ubezpečil svoju zverenkyňu o nadprirodzenom pôvode „diktátu“ a vyzval ju napísať všetko ostatné, čo by prípadne „dostala“. A ďalej ju zásoboval zošitmi.
Písala temer každý deň do roku 1947, s prestávkami v nasledujúcich rokoch až do roku 1951. Pribudlo 122 zošitov (okrem 7 z Autobiografie) a okolo 15.000 strán rukopisu.
Sediac na posteli písala atramentovým perom do zošita položenom na vlastnoručne vyrobenej podložke, opretej o kolená. Nepripravovala si schémy, ba ani nevedela, čo napísala zo dňa na deň, nečítala text znova kvôli opravám. Nepotrebovala sa sústreďovať ani nahliadať do iných kníh okrem Biblie a Katechizmu Pia X. Mohla byť vyrušená z akéhokoľvek aj najbanálnejšieho dôvodu, a pokračovala bez straty myšlienky.
Nezastavili ju akútne fázy jej utrpenia či naliehavá nutnosť oddýchnuť si, hoci sa jej stávalo, že musela písať aj v noci. Zúčastňovala sa celou svojou bytosťou na rozprávaní, ktoré sa odvíjalo z jej pera nadanej spisovateľky, ale ak išlo o teologické témy, niekedy aj nepochopila ich hlboký zmysel. Často volávala Martu, odtŕhajúc ju od domácich prác, a čítala jej to, čo napísala.
Písanie neprerušila ani vtedy, keď počas zúriacej Druhej svetovej vojny bola prinútená evakuovať do Sant’Andrea di Còmpito (časť obce Capànnori v okrese Lucca), kde žila presťahovaná spolu s nábytkom zo svojej izby, s nákladom nového utrpenia, od apríla do decembra 1944. Predovšetkým vo Viareggio jej zamestnanie spisovateľky na plný úväzok ju neodlúčilo od sveta, ktorého udalosti sledovala v novinách a prostredníctvom rádia. Neodťahovala sa ani od svojich občianskych povinností až tak, že v politických voľbách v roku 1948 sa dala odviezť sanitkou do volebnej miestnosti. Prijímala iba spriatelených ľudí a neskôr mala aj nejaké významné návštevy. Nezanedbávala písomnú korešpondenciu,
ktorá bola zvlášť bohatá s istou karmelitánkou v klauzúre. Túto ženu považovala za duchovnú mamu.
Modlila sa a trpela, ale snažila sa to nedať najavo. Uprednostňovala modlitbu v skrytosti a jej extázy, o ktorých sa možno dozvedieť z jej osobných spisov, nemali svedkov. Chránená zdravým výzorom neprezrádzala tvrdé a ustavičné utrpenia, ktoré prijímala s duchovnou radosťou v túžbe vykupovať. Prosila si a dostala milosť, že nenosila na svojom tele vtlačené znaky prezrádzajúce jej spoluúčasť na Kristovom utrpení.
Vyzerala ako normálny človek, hoci bola chorá. Venovala sa tým ženským domácim prácam, ktoré možno konať na posteli, ako vyšívanie, príprava zeleniny, vyčistenie vtáčej klietky. Keď mohla, sama dbala o svoju osobnú hygienu, keď jej doniesli potrebné veci. Niekedy dokonca
spievala, mala pekný hlas.
|
